Čo je kaškúl? Misky dervišov na almužnu a múzejné príklady

Ako derviši nosili kaškúl a z čoho ho vyrábali. Porovnajte múzejné misky zo škrupiny morského kokosu, z dreva a z kovu.

Kaškúl (kashkul) je nádoba na prijímanie almužny spojená s putujúcimi súfijskými dervišmi. Mnohé zachované misky majú dlhé prehnuté telo a zdvihnuté konce ako malý čln. Na niektorých je retiazka, za ktorú sa dajú prenášať. V miske mohli derviši prijať peniaze alebo jedlo a z niektorých nádob sa dalo aj piť. Múzeá uchovávajú misky z vyrezávanej škrupiny, dreva i kovu. Spoločná silueta sa v jednotlivých prípadoch spája s rozdielnou konštrukciou a pravdepodobným využitím.

Nádoba, s ktorou sa dalo putovať

Na anglických múzejných štítkoch sa vyskytujú výrazy begging bowl a alms bowl. Oba označujú nádobu na almužnu, čiže na dar určený človeku, ktorý potrebuje pomoc. Putujúci derviš odkázaný na dary potreboval misku, ktorú by ľahko niesol a mohol ju nastaviť, keď mu niekto niečo podával. Retiazka upevnená medzi koncami preberala váhu misky. Pútnik tak pri chôdzi nemusel nepretržite držať jej okraj. Múzeum Aga Chána opisuje, že jeho mosadzný exemplár bolo možné nosiť v ruke alebo zavesený na krku. Múzeum islamskej civilizácie v Šardžá pri tomto type spomína nosenie v ruke alebo cez plece.

Kaškúl je súčasťou dejín náboženského života súfijov. Spája sa najmä s ľuďmi, ktorí sa počas putovania živili z almužny a zvolili si život s malým množstvom majetku. Súfijská prax sa odohrávala aj na stálych miestach. Chánkáh, teda sídlo súfijskej komunity, mohla poskytnúť ubytovanie aj priestor na učenie a stretnutia. Záznamy o takejto inštitúcii ukazujú, čo umožňoval pobyt na jednom mieste. Prenosná miska vysvetľuje jednu z možností, ako si ľudia na cestách obstarávali jedlo a ďalšie potreby.

Medzi osobnými vecami sa kaškúl dá porovnať s modlitebnými korálikmi zvanými tasbíh. Koráliky pomáhajú počítať pri modlitbe alebo pripomínaní Boha. V priehlbine misky je priestor na zásoby či dary. Tvar každého predmetu zodpovedá konkrétnej činnosti. Používateľ mu môže zároveň pripisovať význam vo svojom náboženskom živote.

O vzťahu medzi miskou a dervišom svedčia aj maľby. Portrét súfija v Metropolitnom múzeu umenia pochádza z prvej štvrtiny 17. storočia a prisudzuje sa indickému Dekanu, pravdepodobne Bídžápuru. Miska sa na ňom objavuje vedľa píšťaly a odevu z kožušiny. Kurátori berú tieto prvky do úvahy spolu, keď určujú typ zobrazenej postavy. Ďalšia maľba, Sediaci derviš v rozjímaní, patrí Múzeu umenia v San Diegu. Datuje sa do polovice 17. storočia a pravdepodobne tiež vznikla v Bídžápure. V zázname 79 výstavného katalógu Met je predmet pri sediacej postave označený za kaškúl a obraz za idealizované zobrazenie askétu. Z malieb sa dá vyčítať, ako miska pomáhala spoznať derviša. Zachované nádoby dokladajú aj detaily materiálu, remeselného spracovania a písma, ktoré maliar mohol zjednodušiť.

Ako sa zo škrupiny morského kokosu stala miska

Seychelská palma, ktorá rodí morský kokos, prirodzene rastie na Seychelách v Indickom oceáne. Veľký laločnatý plod má tvrdú a prirodzene zakrivenú škrupinu. Po jej rozdelení vznikne podlhovastá dutina. Škrupina sa dá opracovať rezbou alebo upevniť do rámu. Múzejní odborníci dávajú pohyb tohto materiálu cez Indický oceán do súvisu s používaním v Iráne. Met pripúšťa, že niektoré škrupiny mohlo vyplaviť na južné pobrežie Iránu. Presnú cestu jednej škrupiny do konkrétnej dielne by bolo potrebné doložiť svedectvami o tejto veci.

Iránsky predmet AKM640 v Múzeu Aga Chána je z 18. storočia. Katalóg uvádza rozmer 24 cm a opisuje misku ako polovicu vyrezávanej škrupiny. Pásy písma sledujú okraj. Škrupina slúži ako telo nádoby a zároveň ako plocha, ktorá nesie nápis. Met má misku od Jára Muhammada, ktorá ukazuje iné riešenie. Nesie dátum 1130 podľa hidžry, čo zodpovedá rokom 1717–1718, a pripisuje sa Iránu. Škrupina je zasadená do prelamovaného a rytého rámu zo striebra a pozláteného striebra. Výška je 14 cm, šírka 30,8 cm a hĺbka 16,7 cm. Retiazka sa do rozmerov nezapočítala.

V oboch prípadoch remeselníci využili prirodzené zakrivenie plodu. Na AKM640 tvorí hlavnú zdobenú plochu vonkajšia strana škrupiny. Na miske Jára Muhammada vytvára kov s otvormi vrstvu okolo škrupiny. Pri porovnávaní rozmerov treba odlišovať telo od častí, ktoré sa dajú zdvihnúť či spustiť. Zdvihnutá retiazka môže na snímke vyčnievať vysoko nad okraj, hoci ju katalóg do výšky tejto misky nezahŕňa.

Podobná silueta v dreve, mosadzi a oceli

Tmavý leštený povrch na fotografii môže sťažiť rozpoznanie základného materiálu. Miska 2018.665.2 v Met je z dreva vykladaného ťavou kosťou a meria približne 29 cm na dĺžku. Vznikla koncom 19. alebo začiatkom 20. storočia. Múzeum považuje za pravdepodobné, že sa skutočne používala na zbieranie almužny. Jej zdobený povrch ukazuje, že remeselne upravená nádoba mohla byť aj užitočná pri bežnej činnosti.

Kovotepci vedeli napodobniť dutinu a krivku aj bez škrupiny. Iránsky predmet 1994.6 v Denverskom múzeu umenia je oceľová miska vykladaná zlatom, široká približne 35,6 cm. Datuje sa na koniec 18. alebo začiatok 19. storočia. Múzeum určuje podľa podpisu výrobcu ako Hadžiho ibn Abbása a prirovnáva obrys k škrupine morského kokosu. Údaj o materiáli sa týka stavby tela. Pripodobnenie k plodu vysvetľuje jeho vonkajšiu krivku.

AKM612 v Múzeu Aga Chána je mosadzná miska z Iránu z konca 16. storočia. Katalóg uvádza 61 cm. Predĺžené konce sa končia dračími hlavami a spája ich retiazka. Na vonkajšej strane sú ryté kvety a listy, vnútri geometrické vzory. Miesta uchytenia retiazky patria do celkovej kompozície. Dračie hlavy zvýrazňujú oba konce a ohraničujú priestor, cez ktorý retiazka vedie.

Čo prezradia otvor, retiazka a výlevka

Do otvorenej misky možno ľahko vložiť jedlo alebo iný dar. Úchyt retiazky ukazuje možnosť nádobu zavesiť a prenášať. Na iných kusoch veko a výlevka umožňujú dostať sa k obsahu užšou cestou. Tieto časti vysvetľujú, na aké pohyby bola nádoba vhodná, aj keď meno človeka, ktorý ju používal, a skutočný obsah nie sú známe.

Predmet A.1946.42.am z glasgowských múzeí je z mosadze vykladanej striebrom a tmavým niellom. Niello vypĺňa priehlbiny v rytom ornamente. Katalóg uvádza Sýriu alebo Egypt ako možné miesto výroby a 18. alebo 19. storočie ako časové zaradenie. Na rovnej hornej ploche je otvor, odklápacie veko na závese a malá výlevka. Múzeum ho opisuje ako návrat k staršiemu mamlúckemu tvaru v osmanskom období. Veko a výlevka vedú k obsahu inak než otvorený okraj drevenej misky v Met.

Na predmete SM1996-209 Múzea islamskej civilizácie v Šardžá sa podľa záznamu použila zliatina medi so zinkom a železo. Dĺžka je 27 cm. Datovanie do 19. storočia a pripísanie Iránu vychádzajú zo štýlu. Medzi rytými rastlinnými motívmi sú drobné zvieratá a dve ľudské postavy. Ich umiestnenie sa dá porovnať s ďalšími vyobrazeniami ľudí a zvierat v islamskom umení.

Kedy sa nádoba dávala na obdiv

Nádoba 61/1998 v Davidovej zbierke pochádza z indického Dekanu a datuje sa približne do roku 1600. Je dlhá 38,5 cm. Odliali ju z bronzu, ozdobili rytinou a pocínovali. Na koncoch sú dračie hlavy podobné tým na iránskej mosadznej miske v Múzeu Aga Chána. Davidova zbierka dáva hustú výzdobu do súvisu s kovotepectvom v Dekane. Usudzuje, že ťažký predmet bol pravdepodobne vystavený v šiitskej svätyni. Tento predpoklad sa vzťahuje na konkrétny predmet.

Predĺžený tvar necháva priestor retiazke, špicatý koniec môže niesť vystupujúcu figúru a široká stena sa hodí na veľké písmená. Met predstavuje jemne osadenú misku Jára Muhammada ako predmet cenený za remeselné spracovanie a zbieraný pre vzhľad. Pri drevenej miske z tej istej zbierky považuje za pravdepodobnú praktickú funkciu. Hodnotenia využitia dopĺňajú údaje o materiáli, stavbe a rozmeroch.

Čo sa dá vyčítať z nápisov

Múzeum Aga Chána rozpoznáva na iránskej škrupine AKM640 modlitby v arabčine a perzštine. V hornom páse je prosba obracajúca sa na Alího. Na mosadznej miske AKM612 múzeum identifikuje perzské verše na chválu proroka Muhammada. Písmo na oboch predmetoch sleduje okraj. Čítanie textu umožňuje zaradiť každú misku do konkrétnejšieho náboženského kontextu.

Na bronze z Dekanu Davidova zbierka identifikuje úryvky z Koránu a šiitske vzývania v písme thuluth. Písmená sú na vnútornej aj vonkajšej strane pred husto rytým pozadím. Fotografia zboku môže zachytiť len časť nápisu. Sprievodca písmom thuluth a ďalšími štýlmi pomáha odlíšiť tvar znakov od jazyka a témy textu.

Kurátori ponúkajú aj obrazné čítania. Múzeum Aga Chána spája krivku pripomínajúcu čln s duchovnou cestou a prázdnu misku s opustením vlastného ega. Met vníma prázdnotu ako pripravenosť prijať božské poznanie. Takéto výklady ukazujú, aký význam mohla získať známa vec v náboženskom prostredí súfijov. O ľuďoch, ktorí ju držali v rukách, môže zostať málo údajov. Nápis a múzejný výklad napriek tomu pomáhajú porozumieť jej významu.

Tri detaily pri porovnaní v múzejnej vitríne

Najskôr sa pozrite na telo. Vyrezávaná škrupina s rozmerom 24 cm v Múzeu Aga Chána a oceľová miska so šírkou približne 35,6 cm v Denveri majú podobný obrys z rozdielnych materiálov. Sledujte krivku a zároveň čítajte riadok o materiáli. Na miske s rámom, akú vyrobil Jár Muhammad, je pre vysvetlenie stavby potrebná škrupina aj kovová vrstva.

Potom preskúmajte oba konce a vrchnú stranu. Porovnajte na fotografiách glasgowskú nádobu s výlevkou a otvorenú drevenú misku v Met. Všímajte si, kde je retiazka, ako sa dá otvoriť veko a ktorou cestou sa možno dostať k obsahu. Nakoniec sa pozrite na dôkazy, o ktoré sa katalóg opiera. Dátum na predmete, miesto odhadnuté podľa štýlu a pravdepodobný priestor vystavenia vyjadrujú rozličné druhy poznania. Na štítku pomenovanie kaškúl označuje skupinu nádob. Kovové časti, nápis a zaznamenané dejiny vysvetľujú konkrétny kus pred vami.