Ako sa cesty Ibn Battútu zmenili na Rihlu
Cesty Ibn Battútu v rokoch 1325–1354, vznik Rihly v rokoch 1355–1356 a jej rukopisy: ktoré trasy možno doložiť a ktoré návštevy zostávajú sporné?
Cesty a kniha v prehľade
| Otázka | Čo podporujú doklady |
|---|---|
| Odkiaľ vyrazil? | Z Tangeru v západnom Maghrebe; pôvodne zamýšľal navštíviť Mekku a Medinu. |
| Kedy odišiel? | 2. radžabu roku 725 hidžry; bežne používaný prepočet zodpovedá 14. júnu 1325. |
| Kedy sa cesty skončili? | Na začiatku roka 1354; návrat do Maroka v roku 1349 nebol poslednou cestou. |
| Kto vytvoril zachované rozprávanie? | Ibn Battúta poskytol cestovnú správu a Ibn Džuzajj ju literárne spracoval pod patronátom sultána Abú Inána. |
| Sú všetky uvedené návštevy rovnako isté? | Nie. Jednotlivé úseky treba skúmať podľa chronológie, geografie, prevzatých pasáží a ďalších svedectiev. |
| Čo znamená známy odhad vzdialenosti? | Približne 75-tisíc anglických míľ, teda asi 120-tisíc kilometrov, je rekonštrukcia trasy, nie meranie zo 14. storočia. |
Rozdiel medzi cestovaním a jeho zachovaným opisom vysvetľuje veľkú časť hodnoty knihy. Cestovateľ si môže presne zapamätať rozhovor a pomýliť dátum. Redaktor môže uchovať užitočnú miestnu informáciu a súčasne zapracovať staršiu literatúru. Mieru istoty preto treba spájať s konkrétnymi tvrdeniami a úsekmi, nie s jediným rozsudkom nad celým dielom.
Z púte vzniklo oveľa rozsiahlejšie putovanie
Úvod Rihly uvádza Tanger aj deň odchodu v islamskom kalendári. Je dostupný vo výbere z prekladu H. A. R. Gibba z roku 1929 vo fordhamovskom Medieval Sourcebook. Opisuje tiež bolestné lúčenie s rodičmi a počiatočnú neprítomnosť spoločníkov. Osobný začiatok však neznamená, že celé ďalšie putovanie bolo osamelé. Ibn Battúta sa čoskoro pripájal k iným cestovateľom, obchodníkom a úradným sprievodom.
Pôvodným cieľom bol hadždž, nie vopred naplánovaný okruh cez určitý počet dnešných krajín. Smer opakovane menili príležitosti, rady, nebezpečenstvo, choroba a podpora vplyvných ľudí. V egyptskej časti konflikt znemožnil zamýšľanú plavbu cez Červené more pri Aydhabe. Rozprávanie potom sleduje návrat ku Káhire a cestu cez Sýriu do Hidžázu. Priama čiara Tanger–Mekka by vymazala podstatný príklad toho, ako sa trasa prispôsobovala miestnym podmienkam.
Pozornosť potrebuje aj kalendár. Správa vyjadruje vek v lunárnych rokoch, kým prepočet na slnečné roky dáva iné číslo. Podobné problémy ovplyvňujú neskoršie dátumy. Ak sa vydania nezhodujú na konkrétnom dni, treba zachovať pôvodné islamské datovanie a pomenovať použitý prepočet. Podrobnejšie číslo samo osebe neznamená presnejšie poznanie minulosti.
Chronológia s rozdielnou mierou istoty
| Obdobie | Hlavná etapa | Ako ju čítať |
|---|---|---|
| 1325–1326 | Severná Afrika, Egypt, Sýria a prvá púť do Mekky | Odchod je výslovne datovaný; text zahŕňa zdržania a zmenu egyptskej trasy. |
| 1326–1327 | Irak a západná Perzia vrátane Bagdadu a Tabrízu, potom ďalšia púť | Správa opisuje cestovanie s úradnými sprievodmi a bagdadskou pútnickou karavánou. |
| Koniec 20. a začiatok 30. rokov 14. storočia | Ďalšie pobyty v Mekke a cesty okolo Červeného mora, Arábie a východnej Afriky | Ide o širšiu etapu; nie každý úsek má nesporné miesto v modernej chronológii. |
| Začiatok 30. rokov 14. storočia | Anatólia, Čierne more a siete Zlatej hordy pred cestou do Indie | Niektoré uvádzané odbočky, najmä návšteva Bulgharu, sú sporné. |
| 1333–1341/1342 | Dlhý pobyt v dillískom sultanáte | Výskum ho zaraďuje do Indie od roku 1333; záverečný dátum závisí od rekonštrukcie. |
| 40. roky 14. storočia | Cesty po Indickom oceáne vrátane Maldiv a Srí Lanky a rozprávanie siahajúce k Číne | Existencia námorných spojení a dôkaz každej údajnej osobnej návštevy sú odlišné otázky. |
| November 1349–začiatok 1354 | Návrat do Maroka, potom al-Andalus a západný Sudán vrátane Mali v rokoch 1352–1353 | Návrat domov putovanie neukončil; neskoršia africká výprava patrí do úplného prehľadu. |
Tabuľka spája cesty, ktoré rozprávanie rozdeľuje do mnohých epizód. Nemožno z nej vypočítať dennú rýchlosť ani každému mestu prideliť presný deň príchodu. Dlhší pobyt, opakovaná návšteva, prerušenie pre chorobu a redakčné usporiadanie môžu jednoduchý sled šípok skresliť. Západný Sudán tu označuje historickú oblasť južne od Sahary, nie dnešný štát Sudán.
Karavány, lode a ľudia, ktorí umožňovali cestovanie
Praktické podrobnosti často prezradia viac než celková vzdialenosť. Egyptské pasáže opisujú ubytovanie, zásobovanie a kontroly na hraniciach. Bagdadské hovoria o miestodržiteľovi, ktorý zabezpečil dopravu a zásoby, aj o veliteľovi karavány, ktorý sa o Ibn Battútu staral počas choroby. Sú to správy o pohybe prostredníctvom vzťahov a inštitúcií. Nedokazujú, že prekračovanie politických hraníc bolo vždy bezproblémové.
Púť spájala náboženský účel s logistikou: vodou, zvieratami, potravinami, ochranou, časom odchodu a vedením. Sprievodca mahmalom a oficiálnou karavánou na hadždž vysvetľuje obradné zastupovanie podporujúceho panovníka pomocou palankínu neseného ťavou. Jeho viditeľné miesto v sprievode vyjadrovalo autoritu, kým velitelia, stráže, sprievodcovia a obsluha zabezpečovali praktický chod. Mahmal nebol bežným prostriedkom na prepravu cestujúcich. Tento kontext navyše nepotvrdzuje, že konkrétny mahmal sprevádzal každú Ibn Battútovu výpravu.
Na mori vznikali ďalšie závislosti. Odchod lode, počasie a dostupné miesto mohli rozhodnúť o nasledujúcom cieli. V červenomorskej časti neznáme plavidlá a náročné podmienky zviditeľňujú cestovateľove obavy. Tieto pozorovania pomáhajú pochopiť, prečo musí moderná mapa zachovať návraty, prerušenia a zmeny dopravy. Putovanie nebolo nepretržitým postupom na východ.
Učenosť a dvorská služba patrili k putovaniu
Ibn Battúta cestoval ako moslimský učenec, vyhľadával vzdelancov a náboženské osobnosti a zapájal sa do dvorskej služby. Takéto postavenie mohlo otvárať cestu k pohostinnosti a odporúčaniam. Zároveň ho zaraďovalo do konkrétneho spoločenského prostredia. Právny učenec prijímaný patrónmi nevidel mesto rovnako ako nosič, roľník, zotročený človek alebo miestna žena.
Christine Chism v kapitole knihy The Cambridge Guide to Global Medieval Travel Writing vykladá jeho meniace sa úlohy ako spôsob vstupu do rôznych sociálnych prostredí. Ide o moderné čítanie správy, nie o stredoveký cestovný doklad. Podnecuje otázku, aký vzťah stretnutie umožnil a čo zostávalo mimo rozprávačovho dosahu.
Sprievodca idžázou, oprávnením na výučbu a odovzdávaním vedomostí objasňuje ďalší rozdiel. Učiteľovo povolenie sa mohlo týkať konkrétneho textu alebo činnosti. Automaticky neznamenalo jednotný univerzitný diplom. Takýto kontext vysvetľuje význam menovaných učiteľov a vzdelávacích sietí bez tvrdenia, že každé stretnutie s učencom v Rihle zanechalo dodnes zachovanú listinu.
Dlhý pobyt v Dillí osobitne ukazuje rozdiel medzi návštevou a zamestnaním. Claudia Maria Tresso zaraďuje Ibn Battútu do Indie za vlády Muhammada ibn Tughlaka, od roku 1333 približne do rokov 1341–1342. Roky v politickom prostredí môžu priniesť podrobné informácie. Blízkosť dvora však ovplyvňuje aj to, čo rozprávač vie, čoho sa obáva a čo sa rozhodne oznámiť.
Bagdad a Mali ukazujú hranice cestovateľovho pohľadu
V bagdadskej správe spolu existujú skaza a pokračujúci mestský život. Text opisuje poškodené inštitúcie popri mostoch, trhoch a kúpeľoch. Zaznamenáva aj dary a prípravu odchodu. Pasáž nemožno zúžiť ani na prosperujúce mesto nedotknuté dobytím, ani na prázdnu ruinu bez ďalšieho života. Mesto môže stratiť politickú ústrednosť a pritom si zachovať obyvateľov, inštitúcie a cestovné siete.
Dejiny založenia Bagdadu a rastu za Kruhovým mestom poskytujú k tomuto rozlíšeniu pozadie. Zakladateľské kruhové jadro nebolo celou metropolou. Dobytie v roku 1258 predstavovalo katastrofu, ale mesto doslova nezmizlo. Príslušný sprievodca tiež vysvetľuje, prečo odhad obyvateľstva potrebuje uvedené storočie, územie a metódu. Počet z iného obdobia nemožno bez vysvetlenia preniesť na návštevu zo 14. storočia a dejiny rastu mesta nenahrádzajú dôkaz toho, čo Ibn Battúta osobne videl.
Výprava do Mali ponúka iný súbor pozorovaní. Správa opisuje ťažbu a obchod so soľou, sprievodcov, zásoby jedla, pohostinnosť a dvor Mansu Sulajmána. Porovnávanie odhaľuje zvedavosť aj sklamanie. Prítomnosť cestovateľa je cenná, no jeho vlastné očakávania ovplyvňujú súdy o daroch, správaní a zvykoch žien. Opis zvyku, morálne hodnotenie a odhad výmeny na trhu nie sú rovnakým druhom informácie.
Pramenný sprievodca púťou Mansu Musu skúma kráľovský hadždž z rokov 1324–1325. Ibn Battúta navštívil Mali o niekoľko desaťročí neskôr, v rokoch 1352–1353 a po Musovej smrti. Nebol očitým svedkom jeho rozdávania zlata v Káhire. Správy o skoršej výprave a pozorovania neskoršieho dvora treba posudzovať oddelene.
Aj hmotná kultúra pomáha vymedziť dosah porovnania. Záznam Metropolitného múzea o fulbskom nástroji hoddu rozoberá zmienky al-Umarího a Ibn Battútu o príbuzných lutnách v polovici 14. storočia. Múzejný predmet a jeho odborný výklad osvetľujú hudobnú tradíciu. Nedokazujú celú trasu a vystavený nástroj sa nesmie vydávať za osobný majetok cestovateľa.
Ako sa zo spomienok stala Rihla
Po cestách sultán Abú Inán zadal spracovanie správy a Ibn Džuzajj pracoval na jej písomnej podobe. Tresso rozlišuje dokončenie v decembri 1355 a záverečnú prácu zaznamenanú vo februári 1356. Sú to dátumy vzniku knihy, nie ďalšie roky cestovania. Presnú deľbu práce medzi rozprávačom a redaktorom je ťažké určiť.
Úplný názov sa zvyčajne prekladá približne ako Dar tým, ktorí rozjímajú o divoch miest a podivuhodnostiach cestovania. Kratšie označenie Rihla znamená cestu alebo cestovnú správu. Kniha patrí do literárnej tradície, v ktorej mohli opis, učenosť, náboženské návštevy, podivuhodné udalosti a zapamätané stretnutia tvoriť jeden príbeh. Očakávanie moderného terénneho zápisníka by túto podobu písania zakrylo.
Zo zachovaného diela nemožno zrekonštruovať úplný súbor pôvodných cestovných poznámok. To však neoprávňuje tvrdiť, že si Ibn Battúta nikdy poznámky neviedol. Obhájiteľný rozdiel je medzi neznámym pracovným záznamom a neskorším rozprávaním zachovaným prostredníctvom rukopisov a vydaní. Pamäť, ústne rozprávanie, redakčný výber a odpisovanie kladú odlišné otázky o prenose textu.
Rukopisy a vydania sú odlišné vrstvy dokladov
Charles Defrémery a Beniamino Raffaello Sanguinetti vydali arabsko-francúzsku edíciu v rokoch 1853–1858. Katalóg Bibliothèque nationale de France eviduje jej faksimile z roku 1968. Dátum reprodukcie aj pôvodného vydania treba preto uviesť samostatne. Ani jeden nie je dátumom Ibn Battútovho odchodu alebo prvého spísania diela.
Tresso rozoberá päť rukopisov získaných v Alžírsku a použitých pre edíciu z 19. storočia. Z miesta získania nemožno vyvodzovať, že sa všetkých päť nachádza v Alžírsku aj dnes. BnF Arabe 2291 označuje za rukopis obsahujúci podpis pripisovaný Ibn Džuzajjovi a dátum z februára 1356. Táto informácia je prevzatá z výskumu; nie je výsledkom vlastného skúmania pôvodného rukopisu.
Ďalšie rukopisné doklady sú neskoršími odpismi. Rukopis spojený s redaktorom a neskoršia úplná kópia slúžia rozdielnym účelom. Prvý je dôležitý pre dejiny textu, druhá môže zachovať pasáže alebo varianty chýbajúce v neúplnom staršom doklade. Samotný vek nerobí z jedného prameňa odpoveď na všetky textologické otázky.
Library of Congress opisuje arabské tlačené vydanie z roku 1904 digitalizované z materiálu Bibliotheca Alexandrina. Katalóg pomáha identifikovať toto vydanie. Digitalizovaná tlač nie je pôvodným rukopisom; jej stovky arabských strán neboli pre tento článok sústavne porovnávané. Pri porovnávaní edícií treba zaznamenať jazyk, prekladateľa, výber, číslovanie strán a redakčné poznámky. Až potom možno posúdiť, či odlišnosť znamená zmenu v stredovekom rozprávaní.
Prevzaté pasáže a sporné návštevy potrebujú konkrétne skúmanie
Amikam Elad vo svojej štúdii argumentuje, že podstatné časti opisu Palestíny pochádzajú zo staršieho cestopisu al-Abdarího. Ide o konkrétny vzťah medzi textami. Prevzatý opis nemožno vždy považovať za druhé nezávislé očité svedectvo o stavbe alebo zvyku. Sám osebe však nedokazuje, že všetky cesty a pozorovania v Rihle boli vymyslené.
Bulghar ponúka iný spôsob overovania. Článok Stephena Janicseka z roku 1929 porovnáva opísanú odbočku so vzdialenosťou, trvaním cesty, prechodmi cez rieky a chýbajúcimi očakávanými podrobnosťami. Jeho argument spochybňuje vierohodnosť tejto konkrétnej návštevy. Bulghar je tu miesto na Volge, nie dnešné Bulharsko. Chronológiu preveruje súbeh viacerých druhov dokladov; nezvyčajne znejúci miestny názov by sám bol oveľa slabšou námietkou.
Spory vyvolávajú aj čínske pasáže. Eladove viditeľné poznámky dokladajú rozdielne bádateľské postoje, nie jednu uzavretú odpoveď. Prehľad má preto uvádzaný východný dosah označiť za sporný a odlíšiť námorné spojenia od dôkazu každej osobnej návštevy. Sebavedome nakreslená moderná mapa ani jediná nezrovnalosť nenahrádzajú posúdenie konkrétneho prípadu.
| Druh dokladu | Čo môže potvrdiť | Čo sám nepotvrdzuje |
|---|---|---|
| Datovaný odchod v správe | Čo rozprávanie výslovne hovorí o východisku | Nezávislé overenie všetkých neskorších dátumov |
| Prevzatý opis | Literárny vzťah medzi textami | Úplnú neprítomnosť osobného cestovania |
| Možná lodná alebo karavánová trasa | Ako sa cesta mohla uskutočniť | Že tento cestovateľ prešiel každý navrhnutý úsek |
| Podpis alebo kolofón v rukopise | Informácie o konkrétnom textovom doklade | Cestovný denník všetkých predchádzajúcich desaťročí |
Vzdialenosti a počty dnešných štátov závisia od rekonštrukcie
Odhad približne 75-tisíc anglických míľ sa objavuje v moderných odborných súhrnoch vrátane zhrnutia kapitoly Christine Chism. Zodpovedá asi 120-tisíc kilometrom a vyjadruje mimoriadny rozsah rekonštruovaných ciest. Nemá presnosť zmeranej stopy. Iný výber spornej odbočky, identifikácia stredovekej lokality alebo spôsob započítania opakovaných ciest môžu celkovú vzdialenosť zmeniť.
Počítanie štátov prináša ďalší problém. Dvory, mestá, regióny a cestovné koridory zo 14. storočia sa nezhodujú s dnešnými hranicami. Jedna politická alebo obchodná sieť môže dnes prechádzať viacerými krajinami. Príťažlivé tvrdenie typu „navštívil štyridsať krajín“ potrebuje uvedenú mapu, metódu počítania a spôsob zaobchádzania so spornými zastávkami. Bez toho ho nemožno spoľahlivo porovnať s iným súčtom.
Obhájiteľná mapa rozlišuje v legende isté chronologické body, široké rekonštruované koridory a sporné pokračovania. Zachováva opakované návštevy a vysvetľuje, či sleduje poradie rozprávania, alebo historikovu upravenú chronológiu. Pri citáte na vyučovanie treba uviesť edíciu a stranu. Má byť jasné, či pasáž zaznamenáva pozorovanie alebo prevzatú správu; rozprávačov súd sa nemá zamieňať s bádateľovým záverom.
Pramene
Odkazy majú odlišné funkcie. Preložená pôvodná správa poskytuje rozprávané skúsenosti, výskum skúma konkrétne pasáže a knižničné či múzejné záznamy určujú totožnosť a hranice použitia konkrétnych vydaní a predmetov. Tri odborné články Cambridge a kapitola knihy Cambridge majú rovnakého vydavateľa. Nie sú to štyri nezávislé inštitúcie.
- Ibn Battúta, Travels in Asia and Africa, 1325–1354, preklad a edícia H. A. R. Gibba z roku 1929 vo fordhamovskom Medieval Sourcebook: výber z pôvodného rozprávania použitý pre odchod, zmenu egyptskej trasy, pomoc v bagdadskej karaváne a pozorovania z Mali. Zostáva redigovaným prekladom, nie bezprostredným prepisom cestovateľových slov.
- Claudia Maria Tresso, „India's epidemics in the Riḥla of Ibn Baṭṭūṭa: plague, cholera or lexical muddle?“: úvod a poznámky o rukopisoch podporujú datovanie pobytu v Indii, vzniku správy a dokladu Arabe 2291. Hlavný výskum sa týka názvoslovia epidémií, nie overenia celej trasy.
- Amikam Elad, „The description of the travels of Ibn Baṭṭūṭa in Palestine: is it original?“: verejný výňatok argumentuje preberaním od al-Abdarího a viditeľné poznámky zachytávajú rôzne názory na sporné návštevy. Celý spoplatnený článok nebol čítaný.
- Stephen Janicsek, „Ibn Battuta's Journey to Bulghar: Is it a Fabrication?“ z roku 1929, sken knižnice Maďarskej akadémie vied: argumenty o vzdialenosti, čase a geografii vysvetľujú spornosť tejto odbočky. Záver sa neprenáša na celé dielo.
- Christine Chism, „Ibn Battuta“, v The Cambridge Guide to Global Medieval Travel Writing: dostupné zhrnutie poskytuje rekonštrukciu asi 75-tisíc míľ a výklad meniacich sa úloh cestovateľa. Celá kapitola nebola čítaná.
- Bibliothèque nationale de France, katalógový záznam Voyages d'Ibn Battûta: identifikuje faksimile z roku 1968 a jeho vzťah k arabsko-francúzskej edícii z rokov 1853–1858. Bibliografický záznam sám nepotvrdzuje stredovekú návštevu.
- Library of Congress, Ibn Battuta's Rihla: oficiálny katalóg identifikuje arabskú tlač z roku 1904 a pôvod materiálu v Bibliotheca Alexandrina. Slúži na určenie vydania, nie ako doklad osobnej návštevy alebo úplného porovnania arabského textu.
- The Metropolitan Museum of Art, „Hoddu (Xalam)“: výklad predmetu rozoberá stredoveké zmienky o lutnách. Vymedzuje porovnanie hmotnej kultúry; nedokazuje každú cestu.
- University of Chicago Press, David Waines, The Odyssey of Ibn Battuta: opis vydavateľa a obsah predstavujú modernú štúdiu cestovania, pohostinnosti a rozprávačovho svetonázoru. Ide o odporúčanie ďalšieho čítania; celá kniha nebola pre tento článok čítaná.
